No, pekne sa nám to kopí. Zdá sa, že čo mesiac, to nový plagiátorský škandál. Je to na jednej strane dobre, keď so o tom začína hovoriť, no mám pocit, že sa to onedlho stane otrepanou témou, ktorá už nikoho nebude zaujímať. Čo sa vlastne deje? Zverejní sa, pokričí sa a .... trocha hanby, ale ak niečo rozhodne nechýba tomuto typu ľudí, tak je to hrošia koža. Koľko prípadov skončilo pred súdom? Veď sa vlastne jedná o trestný čin! Ale ono to nie je ani zďaleka také jednoduché.
Asi žijeme v plagiátorskom raji. Inak si neviem vysvetliť tú mašinériu, ktorá sa spustila potom čo som sa rozhodol hájiť svoje autorské práva. Možno ste zaregistrovali prípad p. Kantíkovej, riaditeľky dolnokubínskeho veterinárneho ústavu, ktorá od slova do slova opísala odborný článok svojich podriadených a použila ho vo svojej dizertačnej práci, za ktorú jej a košickej veterine (UVL) udelili titul PhD http://data.pravda.sk/sk/dp/20080607.pdf Po medializácii celej veci a oznámení faktov univerzite sa dostavil prvý kultúrny šok. Namiesto toho aby univerzita odsúdila takéto konanie, ako to napokon urobila aj Ekonomická univerzita v podobnom prípade p. Tkáča, UVL sa nielenže postavila do polohy mŕtveho chrobáka, ale ešte označili viacerí členovia vedeckej rady za neetický postup autorov článku, ktorí sa dovolávajú ochrany autorských práv. „veď predsa pani riaditeľka im pre ich prácu všetko zabezpečila a starala sa o nich skoro ako mama“. Znie to neuveriteľne, ale takéto a podobné bludy odznievajú ako argumentácia nielen zo strany Kantíkovej , ale aj kompetentných akademických funkcionárov či vysokých úradníkov rezortu poľnohospodárstva. Tí navyše v snahe chrániť prominentku jej vystavili všelijaké antidatované lajstrá, ktoré z nej mali urobiť tú poctivú a oprávnenú a z nás podvodníkov, ktorí napísali článok a nikoho sa pritom neopýtali, či môžu. Samozrejme z právneho hľadiska boli tieto akty bezpredmetné, čo potvrdzuje aj náš úspech na okresnom súde, ale svedčí to o hĺbke morálneho bahna na Slovensku. Celý problém sa dokonca dostal na pretras aj na hodinu otázok do Národnej rady SR, kde pani ministerka Kramplová v plamennej obhajobe „svojich ľudí“, skonštatovala, že morálne som tu predsa zlyhal ja, tak akýže problém? http://www.nrsr.sk/Meeting/QuestionsHourForDay.aspx?Date=2008-7-3%200:0:0 Žiadnu rolu nehralo ani to, že okrem môjho prípadu sa objavili ešte dva ďalšie, nasvedčujú, že vydávanie cudzích textov za svoje je bežnou praxou, nielen Kantíkovej, ale aj jej manžela, mimochodom šéfa Štátnej veterinárnej správy SR. http://www.ta3.com/sk/relacie/7_cierny-peter/4771_plesivec-taji-predaj-svojich-lesov-plagiat-alebo-original a http://spravy.pravda.sk/sefkin-podpis-v-casopise-pes-a-macka-nesedi-fj4-/sk_zaujima.asp?c=A080619_114726_sk_zaujima_p29
A tu nastal aj ďalší problém. Šéf veterinárnej správy totiž zo zákona menuje, kontroluje ako aj určuje plat a odmeny riaditeľom ústavov a teda, v tomto prípade, aj svojej pani manželke. Zverejnením tejto záležitosti sa už museli kompetentní zaoberať a našli východisko v klasickom socialistickom duchu – kopnime ho vyššie a z milej pani Kantíkovej, súd nesúd, škandál neškandál, urobili generálnu na ministerstve, kde zodpovedá za slovenské potravinárstvo. http://spravy.pravda.sk/minister-si-vybral-radkynu-ktora-odpisovala-f33-/sk_domace.asp?c=A081107_075754_sk_domace_p23 A aby toho nebolo málo, tak za zverejnenie týchto informácií podal na mňa pán manžel, ako správny gentleman, žalobu na ochranu dobrej povesti, avšak nie ako fyzická osoba, ale skrývajúc sa za svoj úrad. No, žiaden problém, na žalobu som samozrejme reagoval poskytnutím všetkých podkladov a svedectiev súdu a šli sme na to. Na prvom pojednávaní, okrem amatérskych vyjadrení a neschopnosťou preukázať poškodenie povesti úradu (veď ako aj, keď o úrad nejde?), neodznelo vlastne nič, čo by vyvracalo informácie, ktoré som zverejnil a nečudo, že po odročení pojednávania sa Štátna veterinárna a potravinová správa SR rozhodla žalobu stiahnuť. Napadla mi otázka, kto vlastne zaplatí túto partizánčinu orgánu štátnej správy, ktorá bola evidentne motivovaná osobnými pohnútkami šéfa? A čo morálny profil našich vysokých úradníkov? Kto za to vlastne zodpovedá?
Bohužiaľ, v tomto prípade okrem politikov aj my ostatní.
Jedni tým, že plagiátorstvo je pre nich bežná metóda a nič mimoriadne, veď za socializmu bolo všetko všetkých (a nikoho) a na druhej strane tí, ktorí sa tvária, že sú nad vecou a nebránia svoje práva až do konca. Aj v poslednom prípade pána Dinku nikto z respondentov nechcel zaujať jednoznačný postoj k vyhadzovu z rady pre vysielanie a retransmisiu. Veď čo keby sa o mesiac prišlo aj na plagiát chudáka respondenta, ako by potom vyzeral? Sám poškodený, redaktor denníka SME, sa pravdepodobne nebude domáhať práv súdnou cestou. Ako memento môže slúžiť aj nedávny prípad jedného českého dekana, ktorý bol pre podobný prešľap „odídený“ z fakulty a našiel si uplatnenie, kde inde, ako na jednej z našich univerzít. Tento problém je hlbší než by sa zdalo a dokazuje to aj fakt, že o naše rýchlopečené akademické tituly je záujem aj z okolitých štátov, alebo že viacerí naši poslanci si popri tak namáhavej funkcii ešte dorábajú univerzitné vzdelanie.
Podobne ako má Čina dominantné postavenie v nelegálnom kopírovaní rôznych značiek, Slovensko jej určite môže úspešne konkurovať v plagiátorstve takzvaných tiežintelektuálov. A to sme jeden z najmenších štátov – malý "exotický ostrov" v strede Európy – plagiátorský raj "intelektuálnych hrochov".
Komentáre
Bohuzial, je to tak..